* história

James Dean Bradfield (spev, gitara), Nicky Wire, pravým menom Jones (basgitara), Sean Moore (bicie) a Richey James Edwards (rytmická gitara) ... sa narodili na konci 60-tych rokov v Blackwood, Gwent (Walesskej baníckej komunite, ktorá nebola práve tým najlepším miestom na zabávanie sa).

Manic Street Preachers (Manics) boli priateľmi už od detstva. Chodili do tej istej školy, hrávali na sídlisku futbal (Nicky vo futbale vynikol natoľko, že viedol mužstvo Walesu do 16 rokov a robil aj testy pre Arsenal). Sean sa stal najmladším trumpetistom v South Wales Jazz Orchestra. James sa venoval divadlu. No aj tak všetci najviac času trávili u James'a doma pozerajúc telku, počúvajúc platne alebo diskutujúc o všetkom možnom až do neskorých hodín. Sean sa dokonca presťahoval k Jamesovi, jeho bratrancovi, potom ako sa rozviedli jeho rodičia. Richey bol už od detstva veľmi inteligentný, nosil samé jednotky a dokonca sa objavil aj v televízii keď ako jediný spravil skúšky (našu maturitu) na samé jednoky a najlepšie v ročníku. Ktovie či sa na jeho neskoršej povahe neodrazilo aj toto "štastné detstvo".

Prvé gitary si James a Nicky kúpily v 1986tom a približne o dva roky neskôr začali vážne uvažovať o založení kapely. Po absolvovaní univerzity sformoval Nicky kapelu nazvanú Betty Blue, spolu s Jamesom, Seanom a druhým gitaristom Flickerom. Ten kapelu čoskoro opustil pre nezhody najmä hudobného charakteru a na jeho miesto pribrali kamaráta Richey'ho. Ten sa ujal rytmickej gitari a Nicky začal hrať na basu. Kapela zmenila názov na Manic Street Preachers.
Prečo? tu je vysvetlenie - keď mal James 15 rokov, privyrábal si cez leto pouličným hraním, pričom ho každé ráno sledovalo pár miestnych alkoholikov, ktorý zvykli prespávať na ulici, a vždy keď prišiel James hrať tak povedali: "Hey, here comes the Manic Street Preacher again"!).

Treba povedať, že chalanou ovplyvnili najmä kapely ako The Who, Rolling Stones, Led Zeppelin (ktorý sa už pomaly radili ku klasikom), ale aj pomaly zanikajúci punk-rock v štýle Sex Pistols či The Clash. Ohromený boli úspechmi Guns'n Roses a Public Enemy a aj preto sa rozhodli byť prinajmenšom aspoň takí dobrí ako títo (ak nie lepší).

Keďže si boli vedomí toho, že ich nikto nebude ťahať z lokálnej scény, rozhodli sa pre frontálny útok a to priamo na Londýn. Boli ochotný spraviť čokoľvek aby na seba upútali pozornosť a tak napísali akýsi "manifest" plný citátov z literatúry a hesiel Marksa a Lenina, ktorý hovoril o totálnom chaose, revolúcii v hudbe, ktorý by nastal po prvom albume MSP. K listu priložili aj kazetu s prvým singlom 'Suicide Alley' (vlastne úplnou prvotinou Nickyho textárskeho umenia bola skladba 'Aftermath '84' /ako odozva na banícky štrajk, ktorý tvrdo zasiahol tunajšiu komunitu/).

Prvé dojmy z tejto party "maniakov" neboli najlepšie. Aj tí čo sa rozhodli si ich vypočuť na nejakom tom koncerte, odkráčali po pár minútach domov. "Toto majú byť revolucjonári? teroristi? kdeže, skôr nejaká chabá imitácia The Clash" ...aj toto boli reakcie. Avšak postačilo to natoľko aby sa okolo kapeli spravilo trocha hluku a šumu a tak sa aj niektorý "ľudia z branže" začali prizerať tejto kapielke. Ian Ballard, manažér u firmy Damaged Goods si vypočul ich koncert a po dodatočnom vypočutí si nahrávky "Suicide Alley" sa rozhodol uzavrieť s nimi zmluvu. Manics vydali u Damaged Goods len jedno EP-čko - 'New Art Riot', ktoré im však vynieslo niekoľko "Single of the Week" cien. Oveľa dôležitejšie však bolo stretnutie kapely s Philipom Hallom (a jeho bratom Martinom), ktorých chalani zaujali svojou extravaganciu, drzosťou i talentom. Manics teda získali nového "člena rodiny" - manažéra Philipa Halla.

pokračovanie ->

...webdesign by Gerronimo ...code by Plavacek & Gerronimo